OTÁZKA, PRED KTOROU SA NEDÁ UJSŤ
V
V našom živote sa totiž často stretávame s pokušením hľadať vysvetlenia, prečo sa veci nevyvíjajú tak, ako by sme si priali. Okolnosti, minulosť, druhí ľudia, prostredie, v ktorom sme vyrástli – to všetko na nás vplýva. A predsa v istom bode zaznie otázka, ktorú nemožno obchádzať donekonečna: čo s tým urobím teraz? Práve v tomto kontexte necháva Ježiš v podobenstve zaznieť otázku, ktorú nevysloví slovami, ale vpíše ju do príbehu. Evanjelista Lukáš v pätnástej kapitole svojho evanjelia rozpráva o synovi, ktorý odišiel z domu svojho otca, premárnil všetko, čo dostal, a postupne sa prepadol až na úplné dno (Lk 15,11–32). Tento príbeh nie je len o zlyhaní. Je predovšetkým o okamihu vnútorného obratu – o chvíli, keď sa človek prestane skrývať a začne niesť zodpovednosť za svoj život. Evanjelium používa jednoduchú, no nesmierne silnú vetu: „Vstúpil teda do seba.“ „Vstúpiť do seba“ znamená dovoliť si vidieť vlastný život pravdivo – bez prikrášlenia, ale aj bez sebaodsúdenia. Syn si nehovorí: „Som bezcenný.“ Hovorí pravdu: „Tu hyniem od hladu.“ A práve v tejto pravde sa rodí nový začiatok. Nie v dokonalosti, ale v úprimnosti. Keď sa syn v podobenstve vracia domov, neprichádza s požiadavkami. Prichádza s pravdou o sebe. A práve tam, kde človek prijme zodpovednosť za svoj život, ho nečaká odsúdenie, ale milosrdenstvo. Otec mu beží v ústrety, objíma ho a obnovuje jeho dôstojnosť. Milosť neprichádza namiesto zodpovednosti, ale skrze ňu. Toto podobenstvo nás necháva stáť pred zrkadlom. Kde sa dnes nachádzam ja? Utekám, alebo sa skrývam? Čakám, kým ma niečo prinúti zmeniť sa, alebo sa dokážem zastaviť už teraz?
V našom živote sa totiž často stretávame s pokušením hľadať vysvetlenia, prečo sa veci nevyvíjajú tak, ako by sme si priali. Okolnosti, minulosť, druhí ľudia, prostredie, v ktorom sme vyrástli – to všetko na nás vplýva. A predsa v istom bode zaznie otázka, ktorú nemožno obchádzať donekonečna: čo s tým urobím teraz? Práve v tomto kontexte necháva Ježiš v podobenstve zaznieť otázku, ktorú nevysloví slovami, ale vpíše ju do príbehu. Evanjelista Lukáš v pätnástej kapitole svojho evanjelia rozpráva o synovi, ktorý odišiel z domu svojho otca, premárnil všetko, čo dostal, a postupne sa prepadol až na úplné dno (Lk 15,11–32). Tento príbeh nie je len o zlyhaní. Je predovšetkým o okamihu vnútorného obratu – o chvíli, keď sa človek prestane skrývať a začne niesť zodpovednosť za svoj život. Evanjelium používa jednoduchú, no nesmierne silnú vetu: „Vstúpil teda do seba.“ „Vstúpiť do seba“ znamená dovoliť si vidieť vlastný život pravdivo – bez prikrášlenia, ale aj bez sebaodsúdenia. Syn si nehovorí: „Som bezcenný.“ Hovorí pravdu: „Tu hyniem od hladu.“ A práve v tejto pravde sa rodí nový začiatok. Nie v dokonalosti, ale v úprimnosti. Keď sa syn v podobenstve vracia domov, neprichádza s požiadavkami. Prichádza s pravdou o sebe. A práve tam, kde človek prijme zodpovednosť za svoj život, ho nečaká odsúdenie, ale milosrdenstvo. Otec mu beží v ústrety, objíma ho a obnovuje jeho dôstojnosť. Milosť neprichádza namiesto zodpovednosti, ale skrze ňu. Toto podobenstvo nás necháva stáť pred zrkadlom. Kde sa dnes nachádzam ja? Utekám, alebo sa skrývam? Čakám, kým ma niečo prinúti zmeniť sa, alebo sa dokážem zastaviť už teraz?
Táto úvaha je úryvok z webovej stránky Spoločnosti Božieho Slova (verbisti) zobrazená v ich Aktualitách 23.1. t.r. Je vhodné si to prečítať a uvažovať prd našou nedeľou o márnotratnom synovi. Verbisti na svojej stránke prinášajú mimo iného aj denné zamyslenia a rôzne aktuálny. Odporúčam si ich objednať. Je v nich sila Božieho Slova!
Komentáre
Zverejnenie komentára